Site menu:

Aktuálně:

Zprávy z Dark Elfa»


Nejlepší online hra: Dark Elf

Zmena sa blíži

6.12. 2010 Autor Korzar Komentáře Komentáře (4) Kategorie Příběhy Hodnocení 6.50 Přečteno x1233
Snáď sa vám to bude páčiť, spravil som to tak, že tento samostatný minipríbeh poslúži zároveň ako prológ príbehu, ktorý mám zatiaľ v hlave. V prípade záujmu urýchlim písanie :-)

Posledné lúče zapadajúceho slnka zahalili svet do rudej farby. Sám Darkelf, ako tak stál na balkóne v jednej zo svojich veží a sledoval okolitú krajinu s výhľadom hodným bohov, ako sa sfarbuje do červena, to považoval za niečo úžasné. V duchu si zaumienil, že nechá uniesť niekoľko umelcov a dá im príkaz, aby to namaľovali. Za jeho chrbtom sa v miestnosti pohybovalo zopár goblinov. Darkelf im nevenoval pozornosť, dokonca ani keď ticho preťal zvuk rozbitého skla. Kohokoľvek iného by pripravil na mieste o život, ale goblinov si celkom obľúbil. Ich šialenstvo a celkové pomätené chovanie bolo jedno z mála vecí, ktoré ho dokázali v poslednom čase pobaviť. Neraz rozmýšľal, ako by sa im darilo ako národu v bojoch iných vládcov, ale teraz nemal na také myšlienky čas. Očakával hosťa. S posledným miznúcim lúčom svetla hrad ožiarili magické kryštály, ktoré vydávali bledomodrú žiaru. Zároveň sa vedľa neho zjavila postava. Doslova zjavila, akoby sa zhmotnila zo vzduchu. Mala neurčité, akoby rozmazané obrysy a nebolo jej vidieť tvár, ale postavou pripomínala človeka.


Darkelf sa ani nepohol, len prehovoril tichým, ľadovým hlasom:
„Čakal som ťa."
„Áno, čas sa blíži. Aliancia Strieborného Leva dnes postavila siedmu vežu. Tvoji poslovia ich dlho nezdržia. Už je to len otázka času, kedy prelomia tvoju magickú obranu."
Temný elf prikývol. „Niekedy si myslím, že ten trest je až príliš krutý."
„Ktorý? Ten tvoj alebo ten pre krajinu?"
„Obidve sú jeden a ten istý. Koľko vekov už uplynulo? Z toho, čo sa vtedy skutočne stalo už nezostali ani legendy. Všetko upadlo do zabudnutia so mnou ako posledným strážcom tajomstva. Okolitý svet ma má len za krutého tyrana."
„Veď majú pravdu."
Darkelf sa zahľadel na svojho spoločníka akoby ten práve povedal nejakú hlúposť.
„Zase až taký krutý nie som."
„To je pravda, zabiješ bez mihnutia oka, ale bez akejkoľvek emócie."
„Súdiť je ľahké. Ale vieš čo sa vtedy skutočne stalo? Pochybujem. Ale ja som tam bol. Prežil som to. A doteraz za to nesiem následky. Keby si zažil to čo ja, aj ty by si prišiel o emócie, ja keď nie si smrteľník."
„Tak mi to povedz. Povedz, čo je také strašné, že to zužuje aj samotného obávaného Darkelfa."
Darkelf najprv neodpovedal, len ticho hľadel do diaľky. Prešla celá minúta, kým sa konečne ozval. Jeho hlas však bol akoby dutý, prázdny.

„Bolo to nesmierne dávno, pred mnohými vekmi. Svet bol vtedy ešte mladý a divoký. A hlavne krutý. Všetky rasy, národy a spoločenstvá bojovali. Kultúra, stavby, magické štúdia, nič neexistovalo. Bola len vojna. To, čo sa dnes považuje za krutosť, hoci len počas vojny, bolo vtedy na dennom poriadku. Musíš pochopiť, že vtedy bola iná doba. Predstav si svet, kde bojuje každý s každým. A čo je na tom najhoršie, nikto nebol schopný získať prevahu nad svojimi protivníkmi. Keď nejaký vládca padol, jeho miesto čoskoro zaujal niekto iný a takto to išlo donekonečna.
Potom som prišiel ja. Nechcem sa chváliť, ale bol som fakt dobrý. Vtedy nešlo ani tak o taktiku či hrubú silu, ale o mágiu. O čistú mágiu a jej moc. Už vtedy som patril medzi najmocnejších používateľov mágie a za tie veky sa našlo len málo takých, čo by sa mi aspoň vyrovnali. Aby som to skrátil, podarilo sa mi zničiť niekoľko protivníkov a založiť relatívne stabilnú ríšu tam, kde sa dnes nachádza zem temných elfov. Vlastne tento hrar bol kedysi centrom veľkolepého hlavného mesta. S pomocou útlaku, vojska a mágie sa mi podarilo udržať ríšu ako tak pokope. Niekoľko obyvateľov zemí ma dokonca vítalo, to si mal vidieť, boli proste unavení od nekončiacich bojov."
Darkelf sa tu odmlčal, akoby si na niečo spomínal. Jeho spoločník sa neodvážil prerušiť ticho, dobre si uvedomujúc, že je zrejme jediný, kto za celé veky počuje tento príbeh.

Po chvíli sa elf znovu napokon predsa len rozhovoril.
„A vtedy nastal ten zlomový okamžik. Vtedy som ešte nemal nijaké veľké ambície, proste som odrážal tých, čo na mňa útočili a občas som zaútočil ja. staral som sa o svoj kútik zeme, takpovediac. Keď som však zistil, že nie je nikto, kto by sa mi vyrovnal, tak to začalo. So svojím vojskom som zaútočil na všetky strany, dobýval zem za zemou. Vládcovia padali ako muchy a ak sa mi postavilo na odpor aj obyvateľstvo, nezostal kameň na kameni. Tie spálené zeme čo vtedy boli. V tej dobe som vytvoril prvých poslov.


Až po podrobení väčšiny územia si vládcovia, čo ešte zostali, uvedomili hrozbu v zosobnení mojej maličkosti. Trvalo im to dlho, ale nakoniec odhodili vzájomné rozpory a spojili sa proti mne. Tak vznikli prvé aliancie. Za zmienku určite stojí Aliancia Svetla. Ich veliteľ, hrdina Azriel, bol veľký bojovník. To on porazil prvých poslov a zatlačil späť moje armády. Raz sme sa dokonca stretli v osobnom súboji. Zjednotil väčšinu vládcov proti mne. Ak ma mohol niekto zastaviť, bol to on. Ale bol to len človek a poznáš ľudí. Nedokážu sa poriadne zjednotiť ani keď čelia záhube, nieto ešte spojiť viacero rás. Tak sa stalo, že ich vzájomné hádky mi otvorili cestu. Pri poslednej veľkej bitke som porazil spojené armády mojich nepriateľov a stal som sa nekorunovaným vládcom celého kontinentu.


Moja ríša bola obrovská a už nezostal nikto, kto by bránil ostatné zeme. A tak prišli vzbury. Obyvatelia sa začali sťažovať, že vraj v okolitých zemiach sa už žilo lepšie kvôli môjmu útlaku. Už proste nezostal žiadny vládca, ktorý by ich ohrozoval, tak sa rozhodli zbaviť aj mňa. A tak sa stalo, že čo nedokázali armády, zničili obyčajní ľudia. Samozrejme že som tvrdo zakročil. To, čo nasledovalo, nemôž nazvať inak ako obdobie temna. Popravy na dennom poriadku, útlak, vzbury, boje, krádeže, poslovia, proste všetko. Niekedy som mal dojem, že ríša nekromancerov by oproti tomu vypadala ako raj.


Starí bohovia, keď videli, čo sa stáva z celého kontinentu, zakročili. Obyvateľstvo, už tak zotročené a zničené, odmietalo ďalej uctievať takých bohov, ktorí im aj tak nepomohli. Podrobnosti vynechám, ale podstatou je, že som sa vzpriečil vôle starým bohov. Dokonca som ich preklial. S niekoľkými som aj bojoval. Jedného som dokonca ľsťou uväznil. To bola pre nich posledná kvapka. Pomocou magickej sily, o akej som ani ja nepočul, uväznili celý kontinent pod kliatbu. A mňa s ňou, ako strážcu kliatby. Najprv som nechápal, lebo sa nič nestalo, ale bohovia sú trpezliví. Ako plynul čas, zem sa zotavila, povstalo pár vládcov a dosiahli nemožné, porazili ma. Najprv ma len zatlačili, takže som sa utiahol sem do svojho hradu, chránený magickou bariérou a nechal okolitý svet napospas svojmu osudu. Ale našli spôsob, ako sem preniknúť pomocou magických veží a tu, na mojej vlastnej pôde, ma porazili. A hoci moja smrť bola rýchla a bezbolestná, vtedy sa to len začalo.


Kliatba začala pôsobiť. V momente mojej porážky nastáva zlom. Keď zomrie posledná bytosť z tých, čo boli nažive počas môjho pádu, tak som vzkriesený, ocitám sa znovu vo svojom hrade v pozícii, aká bola počas mojej prvej porážky. Myslíš si, že mojím pádom nastáva mier? Kdeže, boje pokračujú a tak aj dlho žijúce rasy, ako enti a elfovia, padnú pomerne rýchlo. A keď padne posledný, ja sa znovu objavím. Dokonalý trest. Ja, kedysi najmocnejšia postava na celom kontinente, nemôžem nič, len donekonečna zažívať svoju porážku. Znovu a znovu, každým vekom. Nič nezničí sebavedomie lepšie. Dokonca sa čudujem, že som si ešte zachoval príčetnosť. Aj moje meno upadlo do zabudnutia, všetci ma poznajú len pod menom Darkelf, skomolenina z jedného starého jazyka, čo sa nepoužíva už generácie. Znamená to temný elf. A zvyšok sveta je tiež potrestaný. Ako som povedal, keď padne posledný z tých, čo ma zažil, musia znovu bojovať proti mne. Takto je každá druhá až tretia generácia nútená bojovať proti mne, opakovať chyby svojich predchodcov. Zem uväznená v nikdy nekončiacej vojne. To je trest za neuposlúchnutie vôle starých bohov."

Darkelf sa zahľadel na svojho priehľadného spoločníka a až po chvíli prehovoril: „Vidíš, slúžiš svojim bohom a nevieš ani čo majú na svedomí."
„Som len posol, nie vykonávač vôle."
„Tak prečo si prišiel? Prídeš len keď má nastať veľká zmena. Naposledy si tu bol keď sa prebudili enti. Žeby sa vracali draci? Pár som ich už videl, ale predstava, že sa vrátia ako rasa mi ne..."
„Nie, nejde o drakov. Onedlho nastanú veľké zmeny. Hovorí ti niečo meno Zarulev?"
„Ten starý kronikár z minulého veku? Raz som nazrel do jeho snov. Bol to blázon."
„Nie tak celkom. Každú chvíľu jeho denník nájde jeho príbuzný a spustí tak lavínu nepredstaviteľných udalostí, ktoré otrasú dokonca aj tebou."

Rozhovor ešte dlho pokračoval v podobnom duchu. S prvými lúčmi vychádzajúceho slnka sa tajomný tieň rozplynul a Darkelf zostal sám. Rozmýšľajúc, snažil sa rozpamätať sa, s čím sa ten starý blázon Zarulev zaoberal. A keď si konečne spomenul, tak sa na jeho tvári, po prvýkrát za dlhú dobu, objavilo prekvapenie.

Hodnocení článku: Hodnocení 6.50, Hodnotilo 4 uživatelů