Site menu:

Aktuálně:

Zprávy z Dark Elfa»


Nejlepší online hra: Dark Elf

Noc v dedine

2.7. 2012 Autor Korzar Komentáře Komentáře (1) Kategorie Příběhy Hodnocení 4.00 Přečteno x924

Pršalo. Pršalo už od rána a hoci už bola hlboká noc, nevyzeralo to, že sa chystá prestať. Nikoleta bola už úplne premočená, keď na koni vošla do dediny na úbočí hory. Kvôli dažďu nebol nikto vonku a tak si jej príchod nikto nevšimol. Teda skoro nikto. Jeden muž, ktorý mal svoje najlepšie roky už za sebou, stál neďaleko s lampášom v ruke. Nehýbal sa, ale stále čosi šomral popod fúzy. Keď ju zbadal, zašomral ešte viac a vykročil jej oproti. Po krátkom privítaní ju odviedol do taverny a potom sa so šomraním išiel postarať o jej koňa

.  


Keď vošla dnu, všetko stíchlo a väčšina ľudí uprela na ňu svoje pohľady. Ešte vždy mala na hlave kapucňu, takže jej nebolo vidieť do tváre. Na tvárach prítomných bolo vidieť rôzne zmesi strachu, zvedavosti, odmeranosti a nenávisti. Pre ňu to však nebolo nič nové a viac by ju prekvapilo, keby sa k nej chovali prívetivo. Povery a nedôvera stále pretrvávali, hlavne vo vzdialenejších oblastiach. V týchto oblastiach mali všetci zažitú predstavu, že nekromancer je zlý mág, využívajúci čiernu mágiu aby vyvolával nemŕtvych a konal zlo. Toto celkom neplatilo už vyše storočie, ale vysvetlite to prostým dedinčanom. Všetci mali zažitú predstavu, že nekromancer je zlo. Sčasti to aj je pravda, ale rozhodne to neplatí stále. Akýsi tučný, dobre oblečený muž, akiste starosta, vstal a s vystretou rukou podišiel k nej. „Vitajte. Už sme Vás čakali. Som Horz, starosta tejto dediny. Určite ste unavený a hladný, cesta sem cez kopce je dlhá a únavná, sadnite si a najedzte sa.“ Hovoril to zdvorilo, ale akosi nútene a odmerane. Keď si zložila kapucňu a odhalil tak svoju tvár, na tvárach okolostojacich sa objavil zle potlačovaný údiv. Očividne si mysleli, že k nim príde starší muž s bielymi vlasmi s jazvou na tvári, alebo tak nejako. To, že nekromancer bude mladá žena s platinovými blond vlasmi rozhodne nečakali. Teraz nevedeli, ako sa zachovať. Zažila to už veľakrát a rozhodla sa, že využije situáciu, kým sa nespamätajú a nevrátia sa k pohŕdaniu. „Ďakujem, jedlo prijmem a neodmietnem ani horúci kúpeľ,“ povedala s úsmevom, „a volám sa Nikoleta, ale môžete mi hovoriť Niki.“ Kým sa starosta spamätal, sedel naproti nej a sledoval, ako dojedáva polievku. Ostatní si udržali určitý odstup, ale starosta nemal na výber. „Predpokladám, že ste boli…ehm…oboznámená so situáciou?“ napokon zo seba dostal otázku. Rozhodol sa, že vzhľadom na svoje postavenie si ich rozhovor predsa len zachová formálnosť. „Len zbežne,“ odpovedala, „vraj mi všetko vysvetlíte tu.“ Starosta si vzdychol. „Nechcem nikoho uraziť, ale ako ste na tom so…no…schopnosťami? Ste mladá, nebudete skôr…ako by som to…ešte len učeň? Žiadali sme o niekoho skúseného.“ Preglgla. Odmeranosť je jedna vec, ale toto už hraničilo s urážkou. „Nuž, dostali ste mňa. Nekromancerov nie je práve veľa, ale uisťujem Vás, že urobím všetko, čo bude v mojich silách. Okrem toho, mág Duncan, člen rady Akadémie by ma sem určite neposlal, keby si myslel, že na to nemám. Takže čo keby ste mi povedali čo je vo veci?“ Zabralo to. „Vlastne toho veľa nie je. Nikto presne nevie. Niekoľko mesiacov dozadu sa po okolí začali objavovať nemŕtvi.“ „Nemŕtvi?“ „Áno. Duchovia, prízraky, zombie a podobne.“ „Tak čo vlastne?“ „Nuž,“ starosta sa poškrabal za uchom, „neviem. Každý, kto ich videl, tvrdí niečo iné. V týchto veciach sa nevyznáme. Sme obyčajný dedinčania, naše vedomosti z týchto oblastí končia pri trolloch alebo zatúlanom horskom obrovi, s nemŕtvymi nemáme skúsenosti. Je v nich rozdiel?“ Tentoraz si vzdychla ona. „Veľký. Prosím, pokračujte.“ „Vidieť ich len v noci. Alebo ešte nadránom,“ rýchlo dodal. „Tak či onak, posledné mesiace ich je veľa a vídať ich tak tri až päť krát do týždňa. Ponevierajú sa po lesoch a okolo dediny. Niekoľko ľudí, ktorí boli v noci v lesoch, sa už nevrátilo. Raz zaútočili aj tesne pred svitaním na farmára, čo bol pred bránou do dediny. Ľudia sa pomaly boja vychádzať von. Sme na úbočí hory a v okolitých kopcoch nie sú iné dediny, sme tu sami.“ Pozrel sa jej do očí, akoby čakal reakciu, to tá neprišla, tak pokračoval: „Už tu bol mág, klerik, dokonca aj paladin, všetko nanič. Začínali sme byť zúfalí, tak sa rozhodlo, že pošleme pre nekromancera. Hoci, ak mám pravdu povedať, mnohí nesúhlasili.“ Ako potvrdenie týchto slov sa miestnosťou ozval hlasný šum. Odignorovala ho. „Zaútočili na dedinu alebo na niekoho v nej?“ „V nej nie. Dedinu obchádzajú, ale do nej nevkročia.“ Nastalo krátke ticho. Starosta ho prerušil ho ako prvý. „Pomôžete nám?“ „Urobím, čo sa bude dať. Pomohlo by, keby mi to tu niekto poukazoval, aby som zbytočne neblúdila po okolí.“ Prikývol. „Niekoho Vám pridelím, bude Vám stále k dispozícií. Ešte niečo?“ „Zatiaľ nie. Za pár hodín bude svitať, začnem vtedy. Dovtedy by som už aj tak veľa nevymyslela. Som na ceste pár dní, niekoľko hodín spánku by mi prospelo.“ „V poriadku. Hostinský už pripravil izbu na poschodí, zavedie Vás tam. Korr!“ zakričal na hostinského. Ráno už nepršalo, ale stále bolo zamračené. Len zopár slnečných lúčov sa predieralo cez ťažké mraky. Nikoleta sa rýchlo obliekla, ešte rýchlejšie do seba nahádzala ponúknuté raňajky a vyšla von. Pred tavernou ju už čakal akýsi mladík, zrejme učeň niektorého z majstrov v dedine. Ukázal jej dedinu a odpovedal na všetky jej otázky. Trvalo skoro celý deň, kým si pozorne prezrela dedinu aj okolie, ale nenašla nič zaujímavé. Dedina nebola ničím výnimočná, žili tu len roľníci a remeselníci. A niekoľko obchodníkov, ktorí využívali toho, že dedina je jediné miesto v týchto kopcoch, kde sa dalo oddýchnuť, ak ste cez ne chceli prejsť, takže tadiaľto priebežne prechádzali rôzny kupci. Jediné, čo ju v dedine upútalo, bol starý obelisk uprostred nádvoria. Ako nekromancerka to ucítila. Magická aura svetla vyžarujúca z obelisku, určite dielo nejakého klerika alebo paladina. Tak toto bránilo nemŕtvym vstúpiť do dediny. „Ako dlho je tu tento obelisk?“ opýtala sa svojho sprievodcu. „Neviem, vždy tu bol. Myslím, že už z čias založenia dediny.“ „Tu sme skončili. Zaveď ma teraz na cintorín.“ Cintorín bol až za dedinou, na druhej strane kopca. Celý ho prešla, prezrela hroby ,tu a tam vyriekla zaklínadlo, inde vyryla palicou na zem symbol, zase inde rozsypala akýsi prášok a tak to šlo dokola. Trvalo to celé hodiny a aj napriek veľkej snahe nič nezistila. Ani náznak mágie a už vôbec nie čiernej. Tak dobre, pomyslela si, buď som niečo prehliadla alebo tu je ešte niečo iné. Po dlhej chvíli oslovila svojho sprievodcu. Ten sa ju snažil po celú dobu nevnímať a preto si najprv neuvedomil, že sa ho na niečo pýta. „Čože? Pardon, nedával som pozor.“ „To vidím,“ prisvedčila „pýtala som sa, či sú tu aj iné hroby.“ „Pokiaľ viem, tak nie,“ odpovedal, „vlastne áno, sú tu staré rodinné hrobky, ale nepoužívajú sa už vyše dvesto rokov, nikto tam už ani nechodí. Sú hlboko v lese.“ Oprášila si ruky a vstala. „Zaveď ma tam.“ Súhlasil len veľmi neochotne. Cestou lesom bolo neuveriteľné ticho, akoby aj zvieratá vycítili niečo zlé a ušli odtiaľto. Pomaly sa začalo stmievať a aj keď sa prízraky mali objavovať až v noci, videla, že Marek, jej sprievodca, už má strach. Rozhodla sa ho rozptýliť. „Prečo si tu so mnou? Nevyzeráš, že by si tu bol dobrovoľne.“ „Ani nie som. Do lesov, pokiaľ možno, ani nechodím. Starosta mi dal príkaz a hotovo. Asi to bude tým, že ma starosta nemá v láske. Zaujímal som sa o jeho najstaršiu dcéru.“ „Už sa nezaujímaš?“ „Nie. Minulý rok ju vydal, do lepšej spoločnosti, ďaleko odtiaľto, ako mi povedal. Za jedného bohatého obchodníka, čo tadiaľto prechádzal. Ale stále ma nemá v láske,“ dodal s úškrnom. Hlboko v lese došli na križovatku. Tu sa zastavil. „Ďalej nejdem. Tam už nikto nechodí. Sú to hrobky troch významných rodov, ktoré založili dedinu, ale už sú dávno spustnuté. Prosím, naozaj nemôžem. Kým tam dôjdeme, bude už tma. Sotva to stihneme včas naspäť do dediny.“ Nijako sa nechcel presvedčiť, až ho napokon nechala odísť. Vybrala sa cestou, ktorú jej popísal. Našťastie cez les viedol ešte celkom dobre viditeľný chodník, takže sa na miesto dostala bez problémov. Marek mal pravdu, bolo to dosť ďaleko a bola už hlboká noc, keď prišla na miesto. Hoci si už príroda vybrala svoju daň, staré rodinné hrobky boli ešte celkom viditeľné, aj keď rozpadnuté. Na jednej bol ešte vidieť zvyšok erbu, ktorý jej pripadal povedomý. Nečudovala sa, že sem nikto nechodí, vyzeralo to tu strašidelne. Už bola tma, tak zapálila sviečku a nakreslila na zem kriedou jednoduchý symbol.. Sotva, dokončila, prebehli jej po chrbte zimomriavky. To neznamenalo nič dobré. Na zem nakreslila zložitý kruhový obrazec s trojuholníkom vo vnútri a mnohými symbolmi po obvode. Neustále si dávala veľký pozor a opakovala si v duchu celú procedúru. Vyvolať ducha nie je nič jednoduché a aj najmenšia chyba môže mať nepríjemné následky. Pre vyvolávateľa, pochopiteľne. „Nevyvolávame dušu, vyvolávame len jej echo v tejto astrálnej rovine,“ počula hlas svojho učiteľa. „Ak raz vyvoláš ducha, stane sa z nej duch a z teba štvanec za porušenie pravidiel. Ak vyvoláš echo, zistíš len, čo duša prežívala, silné emócie. Si nekromancer(ka), neustále budeš kráčať po hranici, ale nikdy ju nesmieš prekročiť, inak to s tebou nedopadne dobre.“ Ešte raz všetko skontrolovala. Keď sa ubezpečila, že všetko je správne. Kľakla si do stredu kruhu a plne sa sústredila. Začala hovoriť zaklínadlo. Všetko naokolo zahalila hmla. Všetko sa rozmazalo. Po niekoľkých sekundách uvidela mladú ženu, asi v jej veku. Bola na prechádzke s mužom. Hneď ho spoznala, bol to Marek. Tak to dievča muselo byť starostova dcéra. Obraz sa zmenil. Teraz sa rozprávala so svojím otcom a hoci vo vízii nebolo nič počuť, bolo vidieť, že ide o vážny rozhovor. Postavy sa rozplynuli a objavili sa ďalšie. Znova bola v lese na prechádzke, ale tentoraz jej robil spoločnosť iný muž. Musel to byť ten obchodník, ktorého spomínal Marek. Tentoraz sa obraz zmenil prudko. Bolo vidieť spln mesiaca. Jej postava bola v noci v lese, sama. V tom sa prudko otočila, akoby niečo vycítila. Akási postava, bola rozmazaná, takže sa nedalo určiť o koho ide, k nej pristúpila zozadu. Bolo vidieť prudkú hádku, nakoniec sa na ňu postava vrhla a po krátkom zápase ju zaškrtila. Postava chvílu nehybne stála, potom sa rozbehla preč, nechávajúc jej telo na zemi. Vízia sa pomaly rozplynula a Niki si uvedomila, že leží na zemi. Vízie ju vždy vyčerpali a teraz to bolo obzvlášť silné. Pomaly sa zdvihla a posadila sa na najbližší kameň. Pomaly si utriedila myšlienky a zoradila veci, čo videla. Vtedy to ucítila. Nebola tam sama. A jej spoločník rozhodne nepatril medzi živých. Takže predsa len našla ten prízrak, o ktorom hovorili dedinčania? Jej pohľad padol na najbližšiu hrobku, tú s erbom. Bolo už svetlo, keď sa vrátila do dediny. Chcela sa ísť najprv najesť, ale keďže narazila na starostu pred tavernou, zmenila plán. „Marek mi povedal čo a ako. Prišli ste na niečo?“ začal rovno, kým Niki stihla otvoriť ústa. „To je Leona, moja mladšia dcéra,“ dodal, keď uvidel, ako hľadí na asi dvanásťročné dievča, čo ho sprevádzalo, „utekaj za mamou domov Leona. “ Dievča sa nesmelo pozrelo na ňu, potom na otca a rozbehlo sa do dediny. Dosť sa podobala na svoju staršiu sestru. „Myslím, že som na niečo prišla. Poďme dnu, vyzerá to, že bude zase pršať. Sotva to dopovedala, tak silno zahrmelo. Za pár minút spŕchlo, to už ale boli obaja v taverne, obklopení mnohými zvedavcami. Tentoraz boli bližšie, aby dobre počuli, ale Niki mala okolo seba stále dosť voľného priestoru. Najbližšie pri nej sedel Marek a aj ten bol dobrý meter od nej. Povery a hlúposť ľudí sú proste večné. Niki sa najprv uistila, že všetci prítomný dávajú pozor, až potom začala. „Pán starosta Horz,“ začala formálnym tónom, „prezrela som cintorín a môžem povedať, že nemá nič spoločné s prízrakmi, ako sa niektorí domnievali.“ Miestnosťou sa rozľahla úľava. Tí bystrejší spozorneli, lebo si uvedomili, že potom v tom musí byť niečo iné. „Tak potom čo…?“ „Tie staré rodinné hrobky hlboko v lese. Komu patria?“ „Tie?“ začudoval sa starosta. „Tie sú už dávno opustené. Patrili trom rodinám, čo založili dedinu, ale už storočia sa nepoužívajú.“ „Dôvod asi nepoznáte?“ „Nie.“ „Ale jedna hrobka patrila vašej rodine, teda vzdialeným predkom? Videla som na jednej hrobke Váš erb.“ Prikývol. „Ale už storočia tú hrobku nepoužívame.“ „Mimochodom, čo vaša dcéra?“ prudko zmenila tému. Zdalo sa, že to starostu zarazilo. A nielen jeho. „Leona? Čo to má spoločné s ňou?“ „Nehovorím o Leone.“ Trvalo pár sekúnd, kým si Horz uvedomil, na čo naráža. „Liliana? Moja najstaršia dcéra? Nechápem.“ „Počula som, že ste ju minulý rok vydali.“ „To je pravda,“ prisvedčil starosta, stále nechápajúc, kam tento rozhovor smeruje, „teraz žije v meste na sever odtiaľto.“ „Tak ako mi potom vysvetlíte, že jej telo je vo vašej rodinnej hrobke?“ Povedať, že po týchto slovách nastalo hrobové ticho, by bola urážka tohto slovného spojenia. Teraz musela konať rýchlo. Prudko vstala a ukázala prstom na starostu, pozerajúc sa na ostatných. „Liliana nikam neodišla. Zabili ju. Zaškrtili. Zrejme tesne predtým, než sa mala vydať. Niekomu sa ten sobáš nepáčil. Jej telo bolo schované v tej hrobke, pretože ste dobre vedeli, že tam nikto z dediny nechodí. V noci som to zistila a podarilo sa mi odhrnúť dosť kamenia, aby som sa dostala dnu do hrobky. Jej telo tam leží dobrý rok. Asi toľko, čo sa začali objavovať tie vaše prízraky. To jej duša nevie nájsť pokoj, kým sa nevykoná spravodlivosť. To jej prízrak vás straší po nociach spolu s tými, čo vo vašej dedine zomreli po nej. Aj oni vycítili tú krivdu a chcú jej pomôcť nájsť pokoj. Tak obchádzajú dedinu a snažia sa chytiť jej vraha. Ďakujte všetkým bohom, že zakladatelia dediny umiestnili do nej obelisk svetla, ktorí vás chráni.“ Tu sa odmlčala, aby sa nadýchla a aby uvidela, akú reakciu jej slová vyvolali. Zmätok sa miesil s hnevom. Výkriky naberali na obrátkach ako vo frekvencii, tak aj obsahovo. Starosta sa stále nezmohol na slovo, na jeho tvári sa objavili slzy. Teraz nevedela čo ďalej, nemala dôkazy. Rozhodla sa zariskovať a využiť auru nedôvery, akú nekromanceri vyvolávali, v jej prospech. Prehovorila tichým, ale jasným hlasom: „Tak prečo si ju zabil, Marek?“ Nastalo ticho, ktoré dalo slovnému spojeniu hrobové ticho nový, oveľa desivejší význam. Teraz sa všetky pohľady otočili k Marekovi. „Čože? Ja som ju nezabil!“ „Ale áno, ty. Chcel si s ňou ujsť, ale... ona nechcela? Súhlasila, že sa vydá za toho obchodníka a odmietla s tebou ujsť“ „To je hlúposť!“ „Presviedčal si ju, ale márne, tak si sa neovládol a zaškrtil si ju! Nemám pravdu? Preto nechodíš do lesa, vieš, že ťa jej duch hľadá. Preto sa neodvážiš ani priblížiť k hrobke jej rodu.“ Na Marekovej tvári sa objavil hnev a skôr než stihol ktokoľvek zareagovať, vrhol sa na Nikoletu. V ruke sa mu objavil nôž. Nanešťastie preňho, jeho súperka bola v strehu. „Mnohí ťa nebudú mať radi, niektorí na teba možno aj zaútočia,“ hovoril jej raz majster, „preto musíš byť vždy v strehu a preto sa musíš naučiť brániť.“ V okamihoch ako bol tento, mu bola nesmierne vďačná. Odrazila Marekov úder, ten bol ale prudší, ako si myslela a tak stratila rovnováhu. Výsledkom bolo, že obaja spadli na zem a ona sa ocitla pod Marekom. Ten sa práve rozmáhal na ďalší úder, keď ho zozadu schmatli čiesi ruky a odtiahli ho od nej. Iné ruky mu zobrali nôž z ruky. Niki si prudko vydýchla. Ktosi jej podal ruku. Bol to starosta. Prijala ju a vstala. Obaja sa pozreli na Mareka, ktorého práve dvaja muži zväzovali. Po chvíli opäť nastalo ticho, ktoré nechcel nikto prerušiť ako prvý. Všetci sa uprene pozerali striedavo na Horza, Mareka a Nikoletu. „Pôjde pred súd,“ ozval sa napokon starosta, „v týchto končinách je trestom za vraždu smrť.“ Niki sa naňho pozrela. „Prečo ste to urobili? Prečo ste jej telo odvliekli do hrobky a všetkým povedali, že už odišla?“ „Ja…nedokázal som to. Lilianu tu mal každý rád. Ja…proste som to nedokázal. Nevedel som prísť domov, a povedať žene a Leone, že Liliana je…“ stratil hlas. Trvalo pár minút, kým sa znovu ozval. „Bola to chyba, ja viem. Ale inak som proste nemohol.“ „Zajtra ju riadne pochováme na cintoríne. Teraz, keď bude Marek odsúdený, jej duša nájde pokoj. A vaša rodina to zvládne, spoločne to prekonáte. Podržíte sa navzájom.“ Na druhý deň, po pohrebe sa Niki chystala odísť. Už tu nemala čo robiť. Práve chcela nasadnúť na koňa, keď ju zozadu oslovil detský hlások. Otočila a pozerala do Leoniných uplakaných očí. „Už nás tie strašidlá nebudú po nociach chodiť strašiť?“ „Nemusíš sa báť, už neprídu,“ odpovedala jej. „Ale ty si nekromancerka, však?“ spýtala sa tónom, akým si deti pýtajú cukríky, „dokážeš Lilianu oživiť, však?“ Niki si pred ňu kľakla, aby si pozerali rovno do očí. „To nejde, Leona. Mŕtvych neoživíš. A tvoja sestra už našla pokoj, jej duša je slobodná. Som si istá, že na teba bude dávať pozor. Buď dobrá a pomáhaj svojim rodičom, ona by to tak chcela.“ Leona smutne prikývla a pokúsila sa o úsmev. Niki jej palcom utrela slzy z očí. „Utekaj domov, určite ťa už hľadajú.“ Leona na ňu chvíľu pozerala, potom sa zvrtla a rozbehla sa po ceste. Po pár metroch sa otočila a zakričala: „Vieš, na nekromancera nie si zlá.“ Niki sa neubránila úsmevu. A akoby aj nebesá chceli dať za pravdu Leoniným slovám, spoza tmavých mrakov konečne vyšlo slnko.
Hodnocení článku: Hodnocení 4.00, Hodnotilo 1 uživatelů