Site menu:

Aktuálně:

Zprávy z Dark Elfa»


Nejlepší online hra: Dark Elf

Schody do veže

1.7. 2012 Autor Tomislav Komentáře Komentáře (2) Kategorie Příběhy Hodnocení 9.00 Přečteno x878

Schody do veže som začal písať pred vyše dvoma rokmi a mala to byť klasická "howardovská" poviedka o hrdinovi, ktorý sa musí v súboji stretnúť s démonom ohrozujúcim opustené banícke mesto niekde v severe fiktívneho sveta, ktorý som asi pred šiestimi rokmi začal vytvárať pre svoj román. Keď som sa po dvoch rokoch k poviedke znovu dostal a rozhodol sa ju dokončiť, prekopal som ju natoľko, až z vyše 20 stranovej veci vznikol oveľa kratší príbeh. Poviedka ako taká pravdepodobne nebude mať pokračovanie, aj keď som pôvodne plánoval dlhú sériu príbehov o Gornejášovi, ktorý je jednou z dôležitých postáv aj v románe.

Moje stránky: http://emerniada.blogspot.sk/


    Sadá tma a k bráne prichádza jazdec. Vysoká postava v starom otrhanom plášti a s kapucňou padajúcou do tváre pripomína skôr vyslanca záhrobia, než smrteľného muža. Kôň zaerdží a prikročí bližšie k širokým dreveným vrátam. Muž natiahne šľachovitú ruku, tri razy zabúcha a odstúpi o kúsok ďalej.
    V okienku na bráne sa zjaví chudá tvár starého strážnika. Unavené oči pozrú na cudzinca. „Pred zotmením už nikoho nevpúšťame!" vybrechne chrapľavým hlasom.
Jazdec sa pomrví v sedle. Je unavený. Letmo pohliadne na sever a povzdychne si. Čierne mraky na tmavnúcej oblohe sa približujú, dvíha sa vietor. Ľadová búrka, ktorej pred pár dňami so šťastím unikol, sa vydala jeho smerom. „Otvorte!" povie a pomaly stiahne kapucňu, spod ktorej mu vypadnú dlhé vlasy, čierne ako bezhviezdna noc. „Zaplatím, ak je treba."
    Strážnik skriví tvár. Okienko sa zatvorí, chvíľu je ticho, potom sa ozvú tlmené hlasy. Jazdec vie, že sa strážnici bavia o ňom. Nedôverujú mu. On ale pod holým nebom zostať nemieni! Nie túto noc. Ak bude musieť, dobre zaplatí. Peňazí má dosť.
    Okienko sa znovu otvorí. Vedľa starého strážnika sa tisne omnoho mladšia tvár. „Najprv peniaze!" zapiští mladý strážnik a ukáže hnijúce zuby.
    „Koľko?" spýta sa jazdec.
    Starec sa naň zadumane pozrie. „Koľko máš?"
    Jazdec siahne do vrecka a vytiahne kožený mešec. Nahliadne dnu a vyberie šesť strieborniakov. Nie málo, aby vo vreckách nezostalo prázdno, ani veľa, aby ho v noci nepodrezali pre vidinu ďalších. Keď bude treba, ešte im čosi doloží.
    Starému strážnikovi sa ale nemáli. Otvorí bránu, vezme peniaze a dve mince vtisne do dlane mladému. Jazdec pomaly vstúpi do mestečka. Strážnici si ho prezerajú od hora dole a zdola hore. Všimnú si, že mu po boku visí dlhý meč. Peniaze už ale majú, netrápi ich to. „Na konci ulice je hostinec!" zavolá mladý strážnik na cudzinca. Jeho spoločník doň drgne.

    Kôň s jazdcom kráča cestou vysypanou drobným štrkom, udupaným v čiernej zemine. Mihotavé svetlá v oknách domov vrhajú do úzkej ulice trasľavé tiene, z komínov stúpajú chumáče šedého dymu, odnášané vetrom na juh. Ulica je prázdna, iba tu a tam vybehne z kanála čierny potkan a skryje sa pri základoch ktorejsi z drevených chájd. Všade je hrobové ticho.
    Konečne dorazí k hostincu. Na drevenej tabuli nad dverami stojí ošumelý nápis - Veža. V oblokoch prízemnej kamennej stavby sa svieti, zvnútra sa však neozývajú nijaké hlasy. Zostúpi zo sedla. Stajne nablízku nevidí, tak koňa uviaže k trámu pri dverách. Pristúpi k ním a cez okno nahliadne dnu. Neveľká spoločnosť sa ticho baví pri stole v rohu miestnosti, hostinského nevidí.
    Otvorí dvere, zaštrngocú zvončeky a vstúpi. Päť párov očí si ho narýchlo premeria, potom sa vrátia k tichej debate. Zamieri k pultu. Z bočných dverí vyjde územčistý chlap. Na bledej hlave má plešinu, oči má drobné a čierne. Dlaňami sa oprie o pult.
    „Dobrý večer!" pozdraví ho cudzinec. Hostinský kývne hlavou. „Máte voľnú izbu?"
    „Asi mám."
    „Zostanem len na noc," povie cudzinec, vytiahne mešec a v rukách ho poťažká. Štrngot mincí vyvolá hostinskému na tvári úškrn.
    „Málokto u nás zostane tak krátko," utrúsi hostinský. „Izby sú tam," ukáže prstom naľavo od seba. „Každá noc, štyri strieborné." Natiahne ruku, oči z cudzinca nespustí ani na okamih. „Smiem sa spýtať na vaše meno?"
    „Gornejáš," odpovie cudzinec a do dlane mu vloží mince. „Mám koňa, kde ho môžem ustajniť?"
    Hostinský si prezerá mince. Taký druh ešte nevidel, no striebro je striebro. Hodnotu majú, tak len mykne plecami. „Stajne sú vzadu," odpovie cudzincovi, otvorí zásuvku pod pultom a hodí ich dnu.
    Gornejáš vyjde von. Jeho kôň leží na zemi. Odpúta ho a obíde hostinec. Na konci neveľkého dvora stojí drevená stavba a na lavici pred ňou sedí mladík. „Ty si stajník?" spýta sa ho.
    Chlapec prikývne a vstane. „Volám sa Farik," povie. I Gornejáš sa mu predstaví a spolu vstúpia dovnútra. Stajňa je takmer plná. Gornejáša to udiví, ale nepýta sa na to. Svojho koňa spolu s Farikom uviaže do voľnej ohrady. „Dobre sa oňho postaraj," nakáže chlapcovi a vráti sa do hostinca.
    Od hostinského si berie kľúče a kráča do svojej izby. Než vstúpi dnu, všimne si drevené schody oproti nej. Vedú hore a končia sa u železných dverí. Gornejáš sa čuduje, lebo si nevšimol, žeby mal hostinec poschodie.
    Vstúpi do izby a ľahne si na posteľ. Ešte pred chvíľou bol hladný, ale teraz by najradšej spal. Vstane, zamkne dvere, zloží zo seba plášť a opasok s mečom položí pod okraj nízkej postele. Neveľký plátenný vak s vecami položí na stolík pri posteli, znovu si ľahne a prikryje sa hrubou perinou. Je tma, ale lampu už nezapaľuje. Zavrie oči a zakrátko zaspí.

    Vietor silnie, sviští cez medzery v starom okne a natriasa ním. Ľahké sneženie sa už premenilo v divokú kúrňavu, tma zhustla. Čosi zarachotí a s tupým buchnutím padne na drevenú podlahu. Gornejáš sa náhle zobudí a otvorí oči. Vidí len čerň. Rukou nahmatá stolík, potom vak a začne v ňom šmátrať. Začuje kroky. Hľadá ďalej, preberá nepotrebné veci a snaží sa privyknúť na tmu. Zvuk krokov vystriedalo pomalé, tiché funenie. Konečne nahmatá malú škatuľu. Otvorí ju, vyberie zápalku a škrtne ňou o stenu škatuľky. Zápalka náhle zasyčí a vzplanie drobným plameňom. Priloží ju k olejovej lampe visiacej na stene nad posteľou. Izbu za chvíľu zaleje žlto-oranžové svetlo.
    Gornejáš sa obzrie, do ruky uchopí rukoväť meča a vytrhne ho z pošvy. Vstane a pristúpi k oknu. Koruny stromov sa kolíšu v dunivej víchrici a sneh pri stenách domov hrbí vysoké záveje. Začuje lomoz, a tak sa chytro obzrie. Zdá sa mu, že sa k dverám pohol tieň, ale nie je si istý. Podíde k ním. Pohne kľučkou, ale dvere sú zamknuté. Kľúč je stále v zámku. Zo steny zvesí lampu, odomkne dvere a vyjde na chodbu.
    Pozrie sa na schody naproti; začuje tupé kroky a vŕzganie dreva. Obzrie sa na obe strany, potom znovu pohliadne k schodišťu. Pred očami sa mu mihne tieň. Urobí niekoľko krokov vpred, vtom ale jeho lampa náhle zhasne. Nič nevidí, len počuje približujúce sa kroky. Ustúpi dozadu a rukou sa snaží nahmatať kľučku na dverách. Urobí ďalší a ďalší krok, no za sebou cíti len ľadové prázdno. „Kto si?" spýta sa, no odpoveď nedostane. Oženie sa mečom, potom znovu. Čosi ho chytí za pravé rameno a Gornejáš vykríkne do tmy.
    Rýchlo sa otočí, no nikoho nevidí, len počuje tiché dýchanie. Nato sa na jeho lampe rozhorí oheň a pred ním sa zjaví postava útleho Farika. „Nechcel som vás vyľakať," povie chlapec.
    Gornejáš si vydýchne. Hlavu otočí späť k tajomným schodom. „Kam vedú?" spýta sa.
    „Predsa do veže," odpovie mu Farik.
    „Nevšimol som si nijakú, keď som sem prišiel," zamyslí sa Gornejáš.
    „Ale je tam. Vždy tam bola," presviedča chlapec.
    „Čo presne je teda za tými dverami?"
    Chlapec sa pousmeje a povie: „Choďte a pozrite sa."
    Gornejáš najprv otáľa, potom prikývne. Urobí krok, potom ďalší. Začína stúpať po schodoch a zastaví sa až na ich konci. Ľavú ruku s lampášom položí na kľučku, v druhej pevne zviera meč. Na okamih zaváha. Obzrie sa za chlapcom, no nevidí ho, len počuje jeho strácajúci sa hlas: „Len vstúpte!"
    Gornejáš pohne kľučkou a otvorí dvere. V miestnosti je tma, no vstúpi dnu. Cíti chlad a počuje vzdialený nárek. Lampa opäť zhasne. Otočí sa, ale nič nevidí. Srdce sa mu rozbúši a začne mávať mečom. V miestnosti s ním ktosi je. Nevidí ho ani nepočuje, no cíti jeho prítomnosť. Chce naň zavolať, no jeho ústa neopustí jediné slovo. Naposledy sa zaženie mečom do mrazivej temnej prázdnoty a zacíti, ako mu studený hrot prevrtáva srdce.

Hodnocení článku: Hodnocení 9.00, Hodnotilo 1 uživatelů