Site menu:

Aktuálně:

Zprávy z Dark Elfa»


Nejlepší online hra: Dark Elf

Lov na draka

29.10. 2012 Autor Korzar Komentáře Komentáře (2) Kategorie Příběhy Hodnocení 3.33 Přečteno x941

V dnešnej dobe uloviť draka nie je nič jednoduché. Aj keby sa vám podarilo nejakého jedinca z tohto údajne vyhinutého druhu nájsť, treba podlatiť množstvo úradníkov, zemepánov, lordov, darkelfa a ochranárov prírody. (Aj keby spal drak na ohromnom množstve zlata, bolo by otázne, či to vôbec pokryje náklady). A aj keby ste nejakého po ukrutnom boli zabili, zrejme by vás zatkli za zabitie ohrozeného druhu.

Kedysi to bolo oveľa jednoduchšie, stačilo naverbovať pár dobrodruhov, nájsť najbližšieho draka, schmatnúť zbrane a vyraziť...  


Poludnie už dávno prešlo, keď sa skupinka osôb štverajúcich sa po hore priblížila k svojmu cieľu. Bližší pozorovateľ by v nich spoznal mága, trpaslíka, elfku, zlodeja a bojovníka. Ale keďže tam bližší pozorovateľ nebol, veď čo by aj robil v tých pustých, nebezpečných horách, tak zloženie skupinky zostáva nateraz záhadou. Keď sa konečne všetci vyštverali na predtým vyhliadnuté miesto, rozložili provizórny tábor. Ich vybavenie bolo skromné, pár stanov, niekoľko veľkých ruksakov s jedlom a vybavením na šplhanie a zopár dosť drahých artefaktov, ktoré kúpil mág tesne predtým, než zorganizoval túto výpravu. „Prečo musia draci zakaždým mať brloh v tak nedostupných oblastiach?“ začal debatu trpaslík, len čo sa ako-tak utáborili. „A koľkých drakov si už stretol?“ opýtal sa zlodej. „Tento bude prvý.“ „Tak ako vieš, že všetci draci sú na nedostupných miestach?“ zasiahla do rozhovoru elfka, „možno niektorí žijú na pláži.“ Pohľad, ktorý jej trpaslík venoval, by vystrašil aj démona. Kým však stihol niečo povedať, zasiahol mág. „Na takéto debaty teraz nie je čas. Na jaskyňu máme odtiaľto dobrý výhľad. Takže...má niekto nejaký plán ako sa vysporiadať s drakom?“ „Áno, poďme ho zabiť,“ navrhol trpaslík. „To nie je plán, to je samovražda,“ namietla elfka. „V tom prípade sa prihlás ako dobrovoľníčka.“ „Dosť! Za chvíľu aj tak bude noc, náš zlodej môže vojsť do jaskyne a preskúma to tam. Podľa toho sa potom zariadime, s pomocou artefaktov by žiadny drak nemal byť veľkou hrozbou.“ „Čo...čože? To mám vliezť k drakovi sám? Ja... som zlodej, nie horolezec,“ protestoval zlodej. „Preto ťa hraničiarka odprevadí až k ústiu jaskyne, veď na to ju predsa máme,“ navrhol trpaslík a poškrabal sa po brade, „a samozrejme ťa počká, kým sa nevrátiš.“ Zlodej si ho nevšímal. „To mám vojsť sám do jaskyne? Ak sa dobre pamätám, o niečom takom si sa mi nezmienil.“ „Zbabelec,“ povedala elfka, zamaskovane za kýchnutie. Zlodejovi praskli nervy. „Začínam mať pocit, že si voči mne zaujatý,“ obvinil mága. „To máš veľmi správny pocit.“ „Toto je najhorší typ diskriminácie! Typ proti mne!“ „Nie si výnimočný, môžem ťa kedykoľvek nahradiť iným, ochotnejším zlodejom.“ „Skvelé! Ako rýchlo tu môže niekto byť? „Padaj do tej jaskyne!“ „A ako vôbec vieš, že je tam drak? Miestni o ňom nič nevedia.“ „Veď práve, ešte nikto ho nevidel a prežil. Takže to logicky musí byť drak. Veď preto som si vás najal. Takže ak ti už došli argumenty...“ „Dobre, dobre. Ale ak sa nevrátim do svitania...čakajte dlhšie.“ Keď odišli, trpaslíka niečo napadlo.„A čo ak to nie je drak, ale nejaký démon alebo také niečo?“ Mág len pokrčil plecami. „Toto riziko som ochotný podstúpiť.“ Asi za tridsať minút, ešte stále hľadajúc jaskyňu, to už zlodej nevydržal. „Ešte je to ďaleko? Z tábora to vyzeralo, že je to kúsok.“ „Ja som si to tiež myslela,“ prisvedčila elfka, „ale zrejme sme zablúdili.“ „Nie je tvojou prácou ako hraničiarky zariadiť, aby sa presne toto nestalo?“ „Som hraničiarka, vyznám sa v lesoch. V týchto horách som nikdy nebola a nie som ani horolezec. Že sa tu vyznám, to som povedala mágovi aby ma najal, potrebovala som peniaze.“ „No skvelé,“ rozhodil rukami zlodej. Trvalo vyše hodiny, kým našli jaskyňu. Zlodej do nej len veľmi neochotne vstúpil, ustavične frflúc o tom, že je zvyknutý okrádať opilcov a obchodníkov v meste a nie prerastené jašterice v horách. Keď vyšiel von, bolo už tak neskoro, že už vlastne bolo skoro. V tábore ich už netrpezlivo čakali, ale zlodej ich odbil kývnutím hlavou. „Neviem v podstate nič. V jaskyni bola hrozná tma, zablúdil som. Celú noc som chodil po chodbách, musia ich tam byť celé kilometre. Až po dlhom čase som zazrel svetlo. A to bol vchod, ktorým som vošiel.“ „Ale čo drak?“ nedal sa odbiť mág, „a čo poklad? Zlato? Zbrane? Čajník? Čokoľvek?“ „Už som povedal, nič som nevidel.“ „Tak na čo som si ťa najal, keď si nič nezistil?“ „Nič neočakávaj a nebudeš sklamaný,“ komentoval trpaslík, „tak tam proste vtrhneme a zabijeme ho.“ „Páni, to si vymyslel sám?“ spýtala sa elfka. Mág sa hlboko zamyslel. Alebo sa aspoň tak tváril. „Nemáme na výber, musíme tam vojsť naslepo. Ja s hraničiarkou pôjdeme vzadu, ostatní vpredu, jej luk a moje čary vás budú kryť. Keď narazíme na draka, rozpŕchneme sa, využijeme moje artefakty a to takto...“ Pri týchto slovách schytil svoju palicu a začal kresliť do zeme rôzne čiary. Pri tom ustavične vysvetľoval taktiku a bol sám so sebou taký spokojný, že ani nezaregistroval výrazy na tvárach ostatných. Tie by sa dali najlepšie opísať ako „He?“ „...a takto by sme ho mali zdolať. Má niekto nejaké nejasné otázky?“ Zlodej a trpaslík sa ozvali, ale mág ich len odbil a námietku elfky, že žiadny luk nemá, celkom odignoroval. Tentoraz im nájdenie vchodu do jaskyne trvalo necelých dvadsať minút. Slnečné lúče prenikali dnu dostatočne na to, aby bolo vo vnútri celkom viditeľne. To, čo uvideli, ich prekvapilo. Najviac zlodeja. Jaskyňa bola rovná chodba bez odbočiek, ktorá jemne klesala smerom do vnútra hory. „Ehm, nechcel by si nám niečo povedať?“ prerušil ticho mág. Zlodej si správne vysvetlil, že tie slová sú určené jemu. „Ja... nerozumiem tomu. Predtým tu bolo plno chodieb. Musí v tom byť nejaká mágia.“ „Takže zrazu si odborník aj na mágiu? Čo si nám ešte zatajil, nebodaj vieš aj hrať na harfe?“ „No... vlastne áno.“ Všetky pohľady sa upreli na zlodeja. „Tak prečo,“ rozčuľoval sa trpaslík, „si nám to nepovedal? Po večeroch si nám mohol hrať, nemuseli sme počúvať tie otrasné mágove príbehy!“ „Nechajme to,“ zasiahol mág, „najprv sa postaráme o toho draka. Aha, už vidím koniec chodby, tam dolu, ten otvor musí viesť do sály, kde si drak spravil pelech. Keďže nič o jaskyni nevieme, budeme improvizovať. Buďte v strehu.“ Všetci sa pomaly, ostražito vybrali k otvoru. Hraničiarka si vydýchla, že nikomu nenapadlo obviniť ju za to, že včera odviedla zlodeja k nesprávnej jaskyni. Keď dorazili k otvoru, mág im ešte posunkami dal inštrukcie. Napokon dal znamenie, všetci sa zhlboka nadýchli a s veľkým krikom vtrhli do otvoru, ktorý, ako sa ukázalo, viedol do obrovskej miestnosti. Akýkoľvek náčelník barbarov by uznal, že ten útok mal grády a bol pekný. Akýkoľvek bard by bol ochotný o tomto útoku zložiť pieseň (za menší poplatok, samozrejme). Akýkoľvek čo i len trochu skúsenejší drakobijca by povedal, že táto taktika bola totálne hlúpa, nezodpovedná a jediný výsledok by bol naštvaný drak a pár mŕtvych „skorohrdinov“. Keďže náš príbeh pokračuje, bude zrejme všetkým jasné, že v tej jaskyni žiaden drak nebol. Teda, presnejšie povedané, žiaden živý drak tam nebol. Uprostred veľkej jaskyne boli na zemi dračie kosti. Všetci sa len zmätene obzerali, zatiaľ čo ich mozgy sa snažili, zatiaľ neúspešne, spracovať a vysvetliť túto novú okolnosť. Ako prvá prerušila ticho hraničiarka: „Myslela som si, že ma už nič neprekvapí. Ale toto je vrchol!“ Trpaslík prikývol a čosi zašomral, ostatní nereagovali. „Nerozumiem tomu,“ ozval sa po chvíli mág, „tento drak je už dosť dlho mŕtvy. Ale čo potom zabíjalo tých, čo prišli zabiť jeho?“ „Mňa by skôr zaujímalo, čo zabilo toho draka,“ dodal trpaslík. „A mňa zase, prečo niet po nikom, kto tu bol pred nami, ani stopy.“ Tento zlodejov postreh všetkých zarazil. Pozorne sa porozhliadali okolo seba, tentoraz hľadajúc akékoľvek stopy po predchádzajúcich návštevníkov jaskyne, ale bez úspechu. „Mám z toho zlý pocit, poďme odtiaľto,“ navrhla hraničiarka. „Ešte nie,“ protestoval mág, „aj keď je drak mŕtvy, muselo tu po ňom niečo zostať. Hoci len pár zlatých mincí. Porozhliadnite sa okolo!“ “Nič tu nie je,“ protestoval zlodej, „nech toho draka zabil ktokoľvek, určite si zobral všetko cenné.“ Nakoniec mág musel uznať, že zlodej má predsa len pravdu. Skupinka sa vrátila do tábora, zbalila ho a chystala sa na cestu späť do najbližšej dediny. Už sa chystali na odchod, keď sa ozval akýsi hlas. Keďže sa ozval hraničiarke tesne za chrbtom, tá až poskočila. „Ja s vami nejdem, aj tak som pôvodne chcel prejsť cez tieto hory až do Ulirtu.“ Ten hlas patril bojovníkovi. „Ty nie si nemý?“ neveril svojim ušiam mág. „Nie, prečo?“ Tak sa všetci rozlúčili s bojovníkom, ktorý ešte spravil výhodnú kúpu a kúpil od mága artefakty za zlomok ceny, za ktoré ich kúpil on. V Ulirtu je predsa dosť drakobijcov, čo by to kúpili a mág sa zároveň zbavil pamiatok na túto nepodarenú výpravu. Už bola hlboká noc a bojovník bol stále na mieste, kde predtým táborili. Osobu, ktorá sa potichu zakrádala za jeho chrbtom skôr vycítil ako počul. „Tak ako?“ ozvalo sa spoza kameňov. „V poriadku,“ prikývol bojovník, „mám aj naspäť artefakty. Môžeme ich znovu predať nejakým hrdinom, čo by radi zabili draka.“ „Asi by sme mali nájsť inú skrýšu, táto by sa mohla prezradiť, predsa len, po toľkých neúspešných výpravách sa to časom roznesie.“ „Dobre. Ale ešte jednu skupinku hrdinov to vydržíme tu, ten mág spomínal menšiu skupinu na ceste neďaleko odtiaľto a tie artefakty nám tak pekne vynášajú... škoda, že tu žiadny drak nikdy nebol.“ Pozreli sa na seba a rozosmiali sa. V tom sa tesne za nimi ozval hrmot. Obzreli sa a uvideli veľkého, živého a hladného draka.
Hodnocení článku: Hodnocení 3.33, Hodnotilo 3 uživatelů